Pohladenie ega pod dlhom čase

Každý na internete nejako začínal. Niekto si len pasívne čítal články, niekto sa vybúril v diskusií pod bulvárnym článkom seriózneho spravodajského servera. A niekto si robil svoje vlastné stránky. Do prúdu internetových závislákov som sa dostal v dobe, keď stránka bola synonymom zbierky nevkusných animovaných gifov doplnených svojou fotografiou. (Po hodine hľadania som svoj prvý výtvor nenašiel, nálezcovi ponúkam pocit môjho niekoľkohodinového zahanbenia)

Poučený z tej nechutnosti som si vytvoril krajšiu, lepšiu, milšiu stránku - jednoducho dokonalú. Webové sídlo, to nie je len o nejakom tom HTML, CSS, JS kóde... Je to hlavne o texte! Ukrátil som sa teda o nudnejšiu časť povinnej školskej dochádzky a tvoril som... Svoj beletrizovaný životopis! Nepotreboval som žiadny Facebóók, svoje osobné informácie som zverejňoval sám u seba. CVčko sa nesmierne vydarilo - ľudia sa smiali, pochopili, že pod tým nánosom informatiky žije iskrička humoru.

V lete som toto doupě neželaných dôverností odstavil. Už som z tých X-nástich rokov vyrástol. Bratovi sa dnes doniesol zaujímavý chýr od jeho ex (spolužiačky). Na jednej Zvolenskej škole vraj skandovali moje meno. Profesorka slovenčiny doniesla ukázať žiakom môj výtvor. Všadeprítomné informácie ma presne identifikovali.

Posilnený svojím podráždeným egom som si znovu prečítal ten svoj životopis. Plný gramatických chýb, preklepov, písaný jazykom 13-ročného chalana. Trochu hanby prebila čiste egoistická myšlienka:

Už v rannej mladosti sa čítajú moje výtvory na školách! A zanedlho sa dostanem aj do bežných čítaniek!