dneska je akurát príhodný deň na to, aby sme sa mrkli na lode Liberty. Dúfam, že je to každému jasné, a nebudem to tu musieť nejak zložito vysvetlovať.
Lode Liberty
Prvá loď tohoto typu (SS Patrick Henry) bola spustená na vodu v roku 1941. Tieto lode boli navrhnuté na dopravu vojenského materiálu zo Spojených štátov do Európy, a bolo ich vyrobených okolo 2700. Do dneska prežili dve. Výroba týchto lodí bola špecifická tým, že musela byť rýchla a lacná, preto sa vyvinuli nové techniky práce, ako napríklad zváranie miesto pôvodného nitovania dielov. Priemerná doba stavby lode v roku 41 bola 212 dní, neskôr 70, v roku 43 potom dokázali celú loď postaviť za 5 dní. Použitie novej technológie prinieslo však nečakané výsledky - lode sa po spustení na vodu začali lámať. Dôvodom je tzv. tranzitná (prechodová) teplota.
Vezmime si ocel. Na to, aby sme zlomili tyčku z ocele o nejakej hrúbke, potrebujeme konkrétne množstvo energie. Okrem energie je ďalšia dôležitá veličina teplota danej ocelovej tyčky. Totiž, ak by sme teplotu tyčky dostatočne znížili, zistíme, že k jej zlomeniu potrebujeme výrazne menej energie ako predtým. To znamená, že sme prekonali tranzitnú teplotu, a materiál zmenil svoje vlastnosti. A toto sa práve stalo s loďami typu Liberty.
Keď sa loď vydala do severného Atlantiku, kde je teplota vody okolo 4°C, začali hroziť práve takéto krehké lomy. Problém je, že prechodová teplota sa pre daný materiál stanoviť jednoducho - závisí totiž nie len na type materiálu, ale aj na jeho spôsobe tepelného spracovania (zváranie), na tvare a podobne. Toto viedlo k zavedeniu noriem pre chemické zloženie materiálov. Mrknite sa na to, jak to vyzeralo.
Lode Liberty neboli jediné typy lodí, kde sa krehké lomy vyskytovali. Príkladom je tanker typu T2 (SS Schenectady), ktorý sa rozlomil pri ceste do prístavu. Pri vzniku trhliny sa příď a záď lode zaborili do dna a vyzdvihli poškodenú časť tak, že loď nenaberala žiadnu vodu. Neskôr bola táto loď úspešne opravená.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára